Nikdy som si nemyslela, že budem pracovať s deťmi a moja mama nad tým ešte stále krúti hlavou. Niektoré cesty sú však našťastie kľukaté.

Baví ma komunikácia a niekoľko rokov som sa ňou živila. Najviac ma však ovplyvnilo to, čo ma nikdy neživilo – neformálne vzdelávanie mládeže ako dobrovoľníčka v organizácii Plusko. To, čo sme v tíme na zážitkových akciách a školeniach chystali ako tematické linky, dramaturgické oblúky, parádne hry a dobrodružné „pecky“, našim účastníkom otváralo nové obzory do seba aj do sveta. Hľa, učenie s budovou školy nemusí mať nič spoločné.

Po narodení mojich trénerov bezpodmienečnej lásky, trpezlivosti aj obmedzenia sladkého, sa nám s kamarátkou podarilo prepojiť dôležité piliere našich životov (prírodu, komunitu a rešpektujúci prístup) a rozbehnúť lesný klub Neškôlka. Ušmudlané dieťa v lesíku je pohľad na nezaplatenie – v ruke má vlastný výtvor, ktorý si vyrobilo vonku, v nohách kilometre expedícií, na chrbte batoh plný paličiek a v hlave pokoj, lebo mu nikto neberie jeho pocity, môže byť sám sebou a keď poruší pravidlá, nečaká ho trest, ale logické následky, ktorým rozumie. Založenie Neškoly bolo a je asi najväčším dobrodružstvom so všetkou pokorou aj odvahou, ktorú mám. Moja túžba vzdelávať deti inak nie je rebéliou, ale snahou o vytvorenie prostredia a klímy, kde budú deti žiť tu a teraz a popritom radostne objavovať, skúšať a prepájať poznatky, zručnosti a zážitky tak, aby im svet dával zmysel a našli tu svoje miesto.

Verím, že rozvíjať sa a byť lepšími ľuďmi, sa dá najlepšie obklopení zdravou komunitou, preto sa ju snažím vytvárať, rozvíjať a užívať si jej teplo.